Rozhovor s Petrom Hrickom

Peter Hricko patrí k najzaujímavejším zjaveniam na fotografickej scéne posledných rokov. Prvé, čo si zapamätáte, je jeho fotografický štýl. Snové fotografie s modrým nádychom, levitujúcími ľuďmi a predmetmi. Mystické fotografie prírody nielen z Islandu, ktoré vás vťahujú do deja.

O Fotografovaní

Peter, aký bol tvoj život, než si začal fotografovať. Čo ťa bavilo? 

Myslím, že som už od mladosti viedol akčný život. Všetko sa točilo okolo skejtu, fajn party a nepreberného množstva zážitkov. Býval som asi aj viac spoločenský a medzi ľuďmi sa cítil dobre. Bavilo ma navštevovať hudobné festivaly, kluby a hlavne kino. Na filmy som chodil aj dvakrát týždenne. Vlastne som sa motal aj okolo divadla, hral som v jednom miestnom ochotníckom spolku, dokonca som sa celkom úspešne zúčastnil súťaže v monológu. Vtedy som hral Hérostrata - a to mi sedelo veľmi ... keď som začal skúšať Karla Hynka Máchu vo voľnom verši, tak som ochorel a vďaka dlhšej rekonvalescencii už sa mi nepodarilo k divadlu vrátiť. Mladosť bola divoká, ale vzal som si z toho to dobré a to ma začalo smerovať tam, kde som teraz.

Ako a kedy si začal fotografovať? Fotografoval si, než nastúpili digitálne foťáky? 

S fotením som sa prvýkrát dostal do kontaktu cez dedka, mal Flexaret a z Ruska mi priviezol môj prvý foťák - Smenu. Na tú som fotil hlavne na dovolenke pri Balatone, kam sme za totality jazdili najviac. Nedávno som tie fotky našiel a zistil, že už od mala ma bavil street. Potom prišlo hluché obdobie a foťák som odložil, niekoľkokrát som vzal analógový kompakt a fotil skejt, ale de facto som roky na aparát nesiahol. A potom sa stala tá nepríjemná zdravotná double komplikácia a ja sa ocitol v roku 2003 v motolskej nemocnici celkovo v zlom stave. Stretla ma vzácna choroba, vďaka ktorej mi zistili ešte nádor na obličke. Bol to pre mňa šok, ale po operácii prišiel zlom. Vďaka kamarátovi som prvýkrát v ruke držal digitálny kompakt a začal cvakať všetko okolo seba, spočiatku teda hlavne v nemocnici. Akonáhle som mohol, kúpil som si svoj malý digitálny kompakt a analógovú zrkadlovku. Tam prišiel ten moment, kedy sa z fotenia stala vášeň. Som veľa citlivý a empatický človek, tak som fotil všetko, čo ma svojím spôsobom zasiahlo - či už pozitívne, alebo negatívne. V nemocnici som urobil veľa smutných fotiek, ale to je jednoducho život. Potom už sa z fotenia stala skoro denné záležitosť a v čase liečby som začal fotiť hlavne street, postupne som si obľúbil aj portréty a obohatil to o milovanú prírodu.

Pri práci geodeta som sa dostal na zaujímavé a niekedy aj depresívne industriálne miesta, kde sa dalo urobit veľa zaujímavých fotiek. Po niekoľkých rokoch som vďaka nedostatku práce aj financií s geodéziou skončil a skúsil sa vydať smerom "fotograf na voľnej nohe". Začiatok bol veľmi ťažký a často nebolo ani na tie rožky. Zahryzol som sa a vydržal roky fotenia "maturiťákov" za tisíc korún, firemných večierkov, kde s tebou jednajú ako s poslednou handrou, a svadieb za pár šupov. Po dvoch rokoch živorenia a občasnej práce som si za zarobené peniaze kúpil lepšiu zrkadlovku a dve sklá. Moja filozofia je taká, že sa od začiatku nikam netlačím a v živote som neposlal niekam portfólio. Prial som si, aby si ma klienti našli sami a to sa už roky plní. Som strašne vďačný a ďakujem za to každý deň, myslím tým to, kam ma fotografia dostala a aké zákazky som mal možnosť robiť. Vlastne ďakujem aj za tie "maturiťáky" a večierky, naučil som sa pracovať s ľuďmi a formovať tak svoju osobnosť. Tá je myslím pri práci fotografa veľmi dôležitá a mne to s ľuďmi fakt ide a baví.

Teraz trošku o technike, ktorou fotíš a zpracováváš fotografie. Viem, že ťa vlastne veľmi nezaujíma, aký máš typ a značku foťáku, ale možno by to zaujímalo čitateľa. Aké používaš foťáky? Aký je tvoj obľúbený objektív? Čo je pre teba na fotoaparátoch dôležité?

V súčasnej dobe fotím Canonom 5d Mark IV, ako zálohu mám svoju starú 5d Mark III. Používam sklá Canon EF 50 mm f / 1,2 L USM, EF 24 mm f / 1,4 L USM, EF 11-24 mm f / 4 L USM a EF 70-200 mm f / 4 L USM. Najviac preferujem pevnú päťdesiatku, pretože je na full frame najbližšie ľudskému oku. Mám veľmi rád aj 24 mm. Zoom všeobecne moc nepoužívam, teleobjektív vytiahnem občas v prírode, keď si chcem pritiahnuť nejaký detail ,alebo zvieratá. Skôr som mal v obľube "superširokáč" 11-24, ale toho sa rýchlo preješ a rovnako sa vrátiš ku klasickým ohniskám. K mojim ďalším foťákom patrí Leica Q, je to skvelý univerzál s pevným sklom Summilux 28 mm f / 1,7 ASPH. Ťahám ju so sebou všade a fotím s ňou denne. Dáš s ňou na pohodu landscape, portrét, street aj tie moje úlety. Splnil som si sen ... 

Na niektorých fotografiách používaš externé blesky. Väčšinou tam vidím jeden blesk ako protisvetlo. Plánuješ sa viac venovať externým bleskom? 

Pred dvoma rokmi som začal byť podporovaný fotograf Fomei, dostávam od nich svetlá a vlastne som si zatiaľ vždy vystačil len s jedným. Nie som ten typ fotografa, ktorý by blýskal všetko, skôr preferujem prirodzené svetlo. Ale keď som dostal tú príležitosť, občas si s bleskom hrajem. Veľa mi pomohol aj na Islande, kde som fotil Gripeny pre Saab, tam vyložene niektorým vizuálom dodal tú správnu atmosféru. V súčasnosti mám Digitalis Pro T400 TTL a je to výborný pomocník.

Jak probíhá postprodukce tvých fotografií? Sedíš u kompu dlouho, nebo už máš nějaké svoje efektivní postupy?

Za tie roky, čo sa foteniu a následnému postprocesu venujem dennně, som to už vychytal. Čas pri kompe sa snažím čo najviac skrátiť. Veľa času mi zaberali úlety a levitácia. To som ale vychytal, a keď už pri samotnom fotení premýšľaš dopredu a zapojíš svoju predstavivosť na maximum, ušetríš veľa času pri postprocese. Používam už roky jediný preset a s ním sa snažím byť precízny. Každá fotka má iné svetlo ,alebo je urobená iným foťákom a nefunguje to, že označím fotky, capnem na ne preset a hotovo. To je asi najväčší omyl, ktorý často počúvam a vždy ma pobaví.

"Moja filozofia je taká, že sa od začiatku nikam netlačím a v živote som neposlal niekam Portfolio. Prial som si, aby si ma klienti našli sami a to sa už roky plní. Som strašne vďačný a ďakujem za to každý deň ...

Tvoj štýl fotografie je ľahko rozpoznateľný: modrý tón, klasické telefóny, televízia, zrkadlá ... Ako sa vyvíjal? 

Všetko to začalo jednou televíziou, ktorú som našiel pri kontajneroch, a Vanskami, ktoré som kedysi fotil pre Freshlabels. Starú TV som si začal vo fotkách dávať miesto hlavy, alebo ju len tak fotil v prírode. Chcel som upozorniť na to, že byť vonku je určite najlepší program, ktorý poznám a naznačoval som svoj postoj k televíznemu vysielaniu ako takému. Telka sa mi postupom času úplne rozpadla, tak ju budem musieť stĺcť a niekde si ju vystavím, pre mňa je to legenda. No a vlastne takto to mám aj s ostatnými vecami, ktoré spomínaš. Zbieram staré telefóny, nachádzam staré zrkadlá a chcem vždy len jedno: vrátiť ich na chvíľu do hry aspoň nejakou zaujímavou fotkou. Tie veci tu boli roky, niekto ich používal a teraz majú skončiť v šrote? Pre mňa sú super a veľa z nich tvoria dekoráciu môjho bytu. No a čo sa Vansiek týka, tak s tými som urobil prvú levitáciu. Bolo to v snehu na horách, rozlámal som si osem polien, starostlivo som si pripravil scénu a topánky na ne umiestnil. V ten moment som zistil, že by s týmto druhom fotenia mohla byť zábava, rozbehol som to naplno a týždenne produkoval celkom dosť fotiek. Základ bol pre mňa vždy príbeh alebo nejaké spojivo. Keď je niečo len tak bez dôvodu vo vzduchu, tak je to o ničom. Bolo s tým veľa srandy, určite sa k tomu rád vraciam a občas niečo vymyslím, vďaka predstavivosti mám nápadov plnú hlavu i zápisník. Inšpiráciu čerpám na ulici, ale aj v prírode. Je milión situácií, ktoré denne vidíš a môžeš ich nejako rozvinúť. Baví ma posúvať hranice, preto si vymýšľam stále zložitejšie vizuály. V súčasnosti sú pre mňa asi najdôležitejšie fotky, ktorými môžeš na niečo upozorniť, alebo môžu niekomu pomôcť, skrátka také, čo ťa vezmú za srdce. Tam nie je potreba, aby niečo levitovalo atď., Je to o pocite, ktorý fotka vyvolá.

O Cestovaní

Je o tebe známe, že niekoľkokrát za rok jazdíš na Island. Čo ťa tam ťahá? 

Island sa stal láskou hneď od prvej chvíle, kedy som tam jedno leto prišiel. Asi ma dostal svojou atmosférou - je temná, plná osobitnej energie, a keď človek hľadá samotu, je ten ostrov ideálny. Určite nemyslím turistické miesta, tam je to pre mňa skôr smutná záležitosť. Mám pocit, že je teraz Island pod náporom turistov oveľa viac ako pred tromi rokmi. Preto sa snažím jazdiť tam, kde to je viac opustené, a vďaka priateľom, ktorí na ostrove žijú, poznám aj skvelé tajné miesta, niektoré som si našiel sám a poctivo si ich tajím. Najviac mám Island rád v zime. Je síce stále tma, občas príde snehová búrka, ale tá atmosféra ... V súčasnosti dokončujem svoju prvú knižku, ktorú som na Islande nafotil vo všetkých ročných obdobiach. Z príbehu v nej bude asi každému jasné, prečo ten ostrov milujem. Nebol by som to ja, keby ma nejaká nepríjemnosť nenakopla tým správnym smerom.

Island sa zdá byť ostrovom, kde ľudí držia viac pohromade a vzniká tam neuveriteľné množstvo hudobných skupín, najmä elektronických (Bjork, Gus Gus, Sigur Rós, Kiasmos, Johan Johansson a množstvo ďalších). Vieš o tom niečo viac?

Island vnímam ako krajinu, kde je hudobník snáď každý druhý. Hudba ťa sprevádza celým ostrovom, keď to teda vnímaš a nejazdíš tam len kvôli lajkom a že je to cool, ako je to dnes v móde. Hudobné nástroje sú k dispozícii v baroch a kaviarňach a sú pripravené pre každého, kto si chce zahrať ,alebo zajamovať. Raz som letel z Berlína a vedľa mňa sedela profesorka hudby z Reykjavíku a rozprávala mi, ako je odmala vedené k hudbe skoro každé dieťa. Prišlo mi to skvelé, hoci sám som nikdy na nič nehral. Islandská hudba je špecifická a mnohým sa môže zdať ako depresívna a ponurá. Mne to k tej zemi sedí. Je tam úplne normálne, že prídeš napríklad do Seyðisfjörður na východ, kde je malinká krčmička, a zistíš, že tam deň predtým hrali moji obľúbení MUM pre 50 ľudí. Nedávno som sedel v malom občerstvení na jedle, malo asi 5 × 5 m. Prišiel tam chlapec, pozdravil sa s majiteľkou, zapojil si kombo a predviedol skvelý koncert. Bolo nás tam päť, ale tá atmosféra ... husia koža všade. Vďaka malému počtu obyvateľov je bežné, že stretávaš hudobné hviezdy v Reykjavíku fakt často. Ja som raz stretol na pivku bubeníka Sigur Rós Orriho ...

"Veľa mojich fotiek vzniklo tak, že som sa ocitol na nejakom mieste, počas chvíle sa jeho atmosféra zmenila vďaka slnku, hmle, polárnej žiare, snehovej búrke ,alebo daždi a vznikli moje najzaujímavejšie fotky. Vždy to trvá len chvíľu a začínam si hovoriť, že to nie sú náhody.

Okrem ciest na sever si bol nedávno aj v Afrike. Kde si presne bol a ako to na teba zapôsobilo? 

Do Afriky som sa dostal vlani vďaka jednej zákazke. Odcestoval som na niekoľko dní do Tanzánie, konkrétne do druhého najväčšieho mesta Arusha, asi 100 km od Kilimandžára. Druhý deň som odletel malým lietadlom do parku Serengeti, kde som fotil zvieratá. Mal som skvelého sprievodcu a vďaka nemu sa dostal na miesta, kde človek nestretol žiadnych turistov v džípoch, ale len zvieratá a neuveriteľnú prírodu. Od začiatku som mal z tej krajiny veľký rešpekt a cítil veľkú pokoru. Fotiť street v Arushi, ,alebo levy v parku bol rovnaký adrenalín. Ďalší deň som sa dostal do krátera Ngorongoro, kde žije vyše 30 tisíc zvierat.Cestou som prišiel prvýkrát do styku s Masajmi, ale väčšinou to boli presne tí, čo z vás ťahajú peniaze za možnosť si ich vyfotiť. To som odmietal rovnako ako návštevu masajskej dediny, ktorá bola skôr ako skanzen, všetko tam bolo ako v divadle a hlavne za peniaze. Nasledujúce dni boli asi najsilnejšie. Ocitol som sa v gangu detských bezdomovcov, fotil decká v luteránskej škole a nakoniec sa dostal vďaka sprievodcovi do masajskej dediny, kde sa narodil a vyjednal mi to u náčelníka, ktorému bolo 97 rokov.Keď ma pustili medzi chyže, nikto nikde nebol. Vtom začali vyliezať deti a ich reakcie na mňa boli najviac. Smiali sa mi, ako som blonďavý, ťahali ma za nos atď., Bolo to hrozne čisté a úprimné. Ďalší z Masajov mi ukázal, ako žijú a na čom spí, bolo to zvláštne. Človek tam stál v kozom truse, v slame a len si hovoril, že sú štastní a nič im nechýba. Skrátka to, čo som za niekoľko dní videl, ma veľmi ovplyvnilo. Viac som si uvedomil, ako tu plytváme skoro všetkým, ale najviac vodou a jedlom. Afrika je skrátka iný svet a rozhodne som tam nebol naposledy.

O Prírode

Tráviš veľa času v prírode. Žiješ vlastne v bývalých Sudetoch. Aká je krajina na česko-nemeckých hraniciach? 

S prírodou máš pravdu, som tam vlastne denne. Žijem v Tepliciach a do Krušných hôr to mám autom 25 minút. Máme tu nádherné lesy. Hory ako také ma bavia svojou rozľahlosťou a hlavne atmosférou. Často tu máme hmly, a to si niekedy pripadáš ako v inom svete. Milujem nekonečné pláne, budovy na samotách, stromy-solitéry, líšky, potoky a hlavne to ticho. Za totality dostala tunajšia krajina poriadne zabrať a na horách sa držalo vďaka inverziám pár stromov, inak to boli napospol pahýle. Dosť sa to za tie roky zmenilo a príroda sa uzdravuje. Bohužiaľ sa vždy nájde dosť ľudí, ktorí lesy zamorujú odpadkami, to ma drví asi najviac, preto so sebou na prechádzky so svojou psiou láskou beriem vždy vrece na bordel. Sudety mám rád a asi by som nemenil. 

V čechách sa vraj namiesto do kostola chodí v nedeľu na prechádzky. Znamená pre teba príroda niečo viac? 

Príroda je pre mňa druhým domovom, často tam hľadám a nachádzam pokoj, keď je mi ouvej. Dáva mi neuveriteľné množstvo energie, ktoré sa snažíme posielať ďalej. Väčšie mestá ma hrozne vysávajú a posledné roky sa snažím svoj pobyt v nich obmedziť na minimum. Ako som spomínal, prírodu chránim, chovám sa k nej citlivo a ona mi to vracia tak, že sa vždy nestačím diviť. Veľa mojich fotiek vzniklo tak, že som sa ocitol na nejakom mieste, počas chvíle sa jeho atmosféra zmenila vďaka slnku, hmle, polárnej žiare, snehovej búrke ,alebo daždi a vznikli moje najzaujímavejšie fotky. Vždy to trvá len chvíľu a začínam si hovoriť, že to nie sú náhody. Deje sa mi to všade na svete. Nie som ten typ človeka, čo niekam ide cielene kvôli fotke, skôr si hovorím, že som v správny čas na tom naj mieste. Milujem prírodu!

Stretávaš na cestách nejakých zaujímavých prírodných ľudí a čudákov? A máš nejaký príbeh o stretnutí v lese?

Myslím, že za najväčšieho čudáka považujem asi sám seba ... keď si ideš užiť nedeľu do lesa, alebo hľadáš huby a stretneš týpka s televíziou, ovešaného statívom a technikou, nie je to úplne štandard. Raz sa ku mne donieslo, že ma takto niektorí ľudia častujú. Úprimne ma to pobavilo. Samozrejme som stretol niekoľko zvláštnych ľudí a asi najviac mi utkvel pán, ktorého stretávam pravidelne. Žije v zrube uprostred lesa a občas si ide štyri kilometre do najbližšej dediny nakúpiť. Keď som sa ho pýtal, či sa v tom lese neboja, v sekunde odpovedal, že sa viac bojí v meste a medzi ľuďmi. Pochopil som ho a vedel som, že to mám podobne.

Nepremýšľal si, že by si za prírodou nejazdil, ale priamo by si v nej žil nízkonákladovým spôsobom, šetrným k prírode? 

Presne toto je môj sen. Tento plán mám v hlave už dlho a pomaly začínam chystať svoj útek z mesta. Žijem síce v Tepliciach, kde mám hory skoro za barákom, ale ťahá ma to viac k prírode. Medzi kamarátmi mám skvelých architektov, ktorí mi určite pomôžu vymyslieť šetrné bývanie niekde pod horami , alebo priamo v nich. Je to síce vzdialená budúcnosť, ale sny je dobré mať. Všetky, ktoré som zatiaľ mal, som zrealizoval. V mestách sú rôzne vlny. Som veľmi senzitívny človek a všetko vnímam niekoľkokrát silnejšie. V prírode cítim neuveriteľný vnútorný pokoj. Často som premýšľal aj o živote na Islande, kde to fakt milujem, ale zistil som, že patrím do Krušných hôr. Než sa do nich raz odsťahujem, budem ich aspoň ďalej chrániť a čistiť po tých, čo si ich moc nevážia.

Prezentácia fotografickej tvorby 

Veľa fotografov sa snaží drtiť sociálne siete, ale bez veľkého úspechu a dosahu. Tvoje prezentácie fotografií na Facebooku a hlavne na Instagrame prebiehajú tak nejako prirodzene a v pokoji. A možno aj vďaka tomu si stvoril kultový profil, ktorý je veľa sledovaný aj v zahraničí. Čo by si poradil ostatným fotografom? 

To je ťažké, každý má svoj štýl a osobitý prístup. Myslím si, že určite nemá zmysel tlačiť na pílu, základ je neriešiť tie čísla. To je vec, do ktorej občas vo svojich postoch šijem. Osobne mám radšej profily - a to ich moc nesledujem -, kde hľadám kvalitu a prirodzený prístup.Dnešný Instagram je plný ľudí, ktorí robia technicky dokonalé fotky na nádherných miestach, maju za to tisíce lajkov, ale je to prázdne a tie fotky si videl niekde už xkrát. Potom sú ľudia, čo fotia nádherne, necpú tam z kalkulu hashtag a lokácie, tie je radosť sledovať, a keď je čas, tak ich rád aj stretávam. Dôležité je, čo vlastne od Instagramu ,alebo Facebooku chceš. Ja som chcel od začiatku niečo oznamovať, rozširovať obzory a možno aj inšpirovať fotením a činmi. Chovám sa na sieťach rovnako od úplného začiatku a nechávam to voľne plynúť, neriešim lajky, dobu postovania, dosahy atď.

Takže pre prezentáciu fotografií "ideš" klasický trojuholník webové stránky, Facebook a instagram? Prezentuješ sa ešte niekde inde?

Je to tak, najviac aktívne som na Instagrame, pravidelne plním blog na svojich stránkach a najmenej času trávim na Facebooku. Tam som zrušil svoj súkromný profil a stránku s fotkami som dosť premazal. Úprimne: Facebook nemám moc rád a smeruje to k tomu, že tu stránku odstránim úplne. Bola doba, kedy som postoval fotku snáď denne, teraz dávam tak jednu za mesiac - a to len v slabej chvíľke. Neviem, čím to je, ľudia mi na Facebooku pripadajú agresívnejší, závistivější a neprajníci. Všeobecne vnímam sociálne siete ako ťažko asociálnu vec. Ďalšie a posledné miesto na nete, kam ešte občas nahrám fotku je 500px, kde si občas privyrobím. Často si odo mňa kupujú fotky akoby z fotobanky, čo ich marketplace je. Nikde inde už prezentáciu zriaďovať nebudem. Čím menej času pri kompe a pri telefóne trávim, tým lepšie pre moju dušu.

Instagram a webové stránky

Facebook: Peter Hricko pred vydaním rozhovoru zrušil svoju FB stránku :-) (poznámka autora) 

Rozhovor vyšiel v časopise FotoVideo

René TomaidesProduktový manažér – Štúdiové vybavenie

Řídí vývoj našich produktových řad v oblasti fotografických ateliérů a filmových studií. Je vedoucím oddělení Ateliérového vybavení. Pečuje o klíčové zákazníky a partnery v ČR a zahraničí. Založil projekt FOMEI Ambassador a  Photographers.